VÝNIMOČNÝ POĽOVNÍK Z MESTA ILAVY

VÝNIMOČNÝ POĽOVNÍK Z MESTA ILAVY

Pán JAROSLA KOBZA je výnimočný poľovník. Dnes je čestným členom PZ Borokové Vápeč Poruba – Ilava, má absolvovaných 5 univerzít tretieho veku a nielen že má v okrese Ilava svoje prvenstvo  najstaršieho poľovníka, ale vo svojich krásny 92 rokoch sa aktívne venuje pisateľskej tvorbe poľovníckych príbehov. V nasledujúcom rozhovore sa porozprávame o jednom z nich, jeho osobnom.

Jaroslav, ste telom i dušou lesníkom a poľovníkom s praxou  viac ako 70 rokov. Spomeniete si, aké boli vaše začiatky? Áno, a spomínam na tie časy rád, pretože to boli vzácne chvíle. K poľovníctvu ma priviedol môj starý otec, ktorý bol tiež poľovníkom. Zdedil som po ňom brokovnicu „lefošku“, čo bola pre mňa vzácnosť, pretože bola ešte z čias 19. storočia, keď začínal poľovať sám starý otec. Poľovníkom bol aj môj strýko Karol, ktorý bol v tom čase tajomníkom Loveckého ochranného spolku v Ilave. A od neho mám tiež jednu vzácnosť – poľovnícku knihu vydanú počas 2. svetovej vojny z roku 1943. Volá sa Zelená krv a je od autora Alexandra Nicoliniho. Chvíle s mojím starým otcom a strýkom boli pre mňa tak inšpiratívne, až ma nakoniec zaviedli na štúdium na Vyššiu lesnícku školu do Banskej Štiavnice. Tam som popri štúdiu získal v roku 1949 aj prvý poľovný lístok. Dá sa povedať, že poľovníctvu a lesníctvu som bol oddaný už od skorého veku.

Ako polesný máte za sebou naozaj dlhoročnú prax v revíri a verím, že ste spoznali aj mnoho priateľov poľovníkov, s ktorými ste zažili krásne zážitky. Na ktorý  spomínate najradšej alebo by ste mohli povedať, že je vašim najkrajším? Je pravda, že počas svojej práce polesného som stretol veľa zaujímavých ľudí a niektorí sa stali aj dobrými priateľmi. Ale mojím najlepším, na ktorého spomínam rád dodnes, bol Ing. Braňo Soviš. Pôsobil ako učiteľ na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. A zážitok? Jednoznačne za najkrajší považujem ten, keď som „ulovil“ svoju manželku Adelu. Zoznámili sme sa počas odborného seminára, ktorý bol o pestovaní lesov a  o  chrobákoch. Ona sa seminára zúčastnila ako úseková pozorovateľka, ale mám pocit, že hlavným pozorovateľom som bol práve ja. Moju celú pozornosť na seminári som presmeroval na Adelu. Všimol si to aj prednášajúci, ktorý ma musel upozorniť, aby som na Adelu nepozeral ako lykožrút na drevo, ale venoval sa prednáške. Bola to však láska na prvý pohľad. Po seminári som dostal pozvanie na svadbu a nebolo to ani 6 mesiacov a mali sme svadbu aj my. Adela sa stala mojou manželkou a bol som veľmi šťastný. Boli sme spolu krásnych 50 rokov a vychovali sme dvoch synov lesníkov.

 Počas vašej praxe ste boli veľakrát  úspešným aj v love na lesnú zver. Ktorý druh lesnej zveri bol alebo je pre vás osobne najzaujímavejší a prečo? Keď som aktívne poľoval, najzaujímavejší bol pre mňa  lov na diviačiu zver. Pri tejto zveri bolo treba odvahu, skúsenosť a to najme pri individuálnom spôsobe lovu. A preto najzaujímavejšou zverou pre mňa je stále diviačia zver.

Keď sme pri tom love.  Aký je váš úlovok, na ktorý ste najviac hrdý alebo ho považujete za pre vás najzaujímavejší? Musím povedať, že nikdy som netrpel trofejomániou. K  medailovým úlovkom som sa dostal ako štátny zamestnanec iba pri okrúhlych výročiach. A práve vtedy sa mi podarilo uloviť dvoch bronzových jeleňov. Ale čo považujem za pre mňa najzaujímavejšiu trofej, bol úlovok diviaka. A to nie pre bodové hodnoty, ale preto, čo sa udialo v deň, keď sa mi podarilo diviaka uloviť. Práve v tento deň zastrelili J. F. Kennedyho. To vo mne zanechalo zvláštny pocit dodnes, a preto na tento úlovok nikdy nezabudnem.

Vo vašom živote ste stretli mnoho poľovníkov. Či už to boli staršie generácie, keď ste začínali vy, až po  tie najmladšie generácie dnešnej doby. Vnímate rozdiely napríklad v postojoch a prístupe poľovníkov? Určite áno. Ešte v časoch, keď som študoval, bola veľmi vyžadovaná disciplína poľovníkov a dodržiavanie poľovníckych zvyklostí. Spomínam si aj na riaditeľa lesníckej školy Ing. Škultétyho, ktorý bol, čo sa týka poľovníckych obyčají, nekompromisný. V minulosti si poľovníci medzi sebou viac pomáhali, častejšie si zaspievali aj pri harmonike a nezávideli si tak ako dnes. A v porovnaní s minulosťou sa dnes veľa tolerujú aj rôzne prešľapy a možno aj práve preto už vzťahy medzi poľovníkmi nie sú také súdržné ako kedysi.

Viem, že stále ste aktívnym čitateľom a sledujete svet poľovníctva. Ako vnímate dnešný vysoký nárast počtov raticovej zveri a prečo sa to podľa vás deje? Dnes majú poľovníci naozaj veľkú zodpovednosť, čo sa týka znižovania stavov zveri. Pamätám si časy, keď bolo v ilavskom združení napríklad vzácnosťou diviaka či jeleňa vôbec vidieť. Dnes sú počty stavov zveri oveľa vyššie, čomu pravdepodobne dopomohol aj spôsob hospodárenia na poliach. V minulosti sa pri pestovaní plodín na poliach myslelo viac aj na rôznorodosť. A prečo máme dnes vyššie počty stavov lesnej zveri? Myslím si, že okrem nevyváženého hospodárenia na poliach sú počty stavov zveri tak trochu ovplyvnené aj nesprávnym selektívnym lovom.

Nie je tomu tak dávno, čo sme si pripomínali sté výročie organizovaného poľovníctva. Počas tohto obdobia si poľovníctvo prešlo aj rôznymi zmenami, ktoré priniesla hlavne legislatíva.  Boli podľa vás niektoré zmeny také, ktoré výrazne ovplyvnili poľovnícke činnosti? Každá zmena prináša určite niečo nové. Niekedy je to k lepšiemu a inokedy k horšiemu. Napríklad preto, že som sa veľa venoval kynológii, pamätám si, keď zákon umožňoval poľovníkom používať len nízkonohé psy, ale nenariaďoval, že musia mať skúšky poľovnej upotrebiteľnosti. Dnes je to iné a myslím, že táto zmena v legislatíve bola pre poľovnícku a hlavne kynologickú prax prínosom.

Neoddeliteľnou súčasťou našej poľovníckej kultúry sú tradície. Myslíte si, že sa niektoré vytratili alebo sa vytrácajú a mala by sa im venovať väčšia pozornosť? Tradície máme naozaj krásne a veľká časť sa dodržiava dodnes. Napríklad poľovnícke signály či zálomky pri ulovení zveri. Čo však sledujem, myslím si, že poľovníci zostávajú v  poslednom období viac vážni. Vytráca sa humor a tým aj úsmev a všetko sa berie príliš vážne. Niekedy sa poľovníci aj viac zabávali po spoločných poľovačkách. Robili sa poľovnícke súdy, čo malo zábavný, ale aj náučný charakter. Poľovníci by podľa mňa mali opäť začať viac utužovať vzťahy a aj si dobre zaspievať. Hudba a pesničky nás vždy spájali.

Poľovníctvo je aj inšpiráciou pre mnohých umeleckých tvorcov. A z našich rozhovorov viem, že aj vy sa aktívne venujete písaniu poľovníckych príbehov. O čom sú vaše príbehy, ktoré ste napísali? Moja práca sprievodcu, keď som sa venoval prideleným hosťom, mi do života priniesla veľké množstvo zážitkov, skúseností, ale aj možnosť spoznať veľa zaujímavých ľudí. Okrem toho, že rád čítam, tak je pravda, že si aj rád píšem rôzne poznámky. A preto som niektoré zážitky preniesol aj do krátkych písaných príbehov, a to hlavne pre moju blízku rodinu, aby sa na mňa nezabudlo.

Ako sa vraví, poľovník bez psa je polovičatým poľovníkom. To, samozrejme, nie je váš prípad. Poľovníckej kynológii ste sa venovali dá sa povedať intenzívne, pretože ste vychovali viacero poľovných psov. Ktoré poľovné plemeno vám bolo osobne najviac srdcu blízke? Moje prvé psy som dostal od polesného, pána Matejku. Bola to sučka hladkosrstého jazvečíka a stavač. Od roku 1961 som začal chovať jagdteriéry. Rád spomínam na suku Astu, ktorá bola tiež uchovnená a na svet priviedla spolu 17 štvornohých potomkov. V Nitre získala aj medailu ako víťaz pracovnej triedy. A mal som aj sučku Inu, ktorá po sebe zanechala spolu 12 šteniat. Tiež z mojich 10 poľovne upotrebiteľných psov 3 jazvečíky skončili s výstavou v prvej cene. Čiže jazvečíky a jagdteriéry boli moje obľúbené plemená. Teraz mám už len 12-ročného jazvečíka s titulom diviačiar, ktorý je už na dôchodku ako ja. Volá sa Gero.

V poľovníctve si každý poľovník nájde to svoje. Niekoho oslovila osveta, iný sa zameriava na kynológiu a pre niekoho je zaujímavé strelectvo. Čo z oblasti poľovníctva bolo alebo je stále najbližšie vám? Ja som sa vždy zameriaval na svoju poľovnícku službu. A s tým súvisela hlavne starostlivosť, ale i hospodárenie. Ako polesný som okrem iného musel mať v prvom rade vždy prehľad o pohybe lesnej zveri. Vyžadovala sa odo mňa aj patričná starostlivosť, od ktorej závisel aj lovecký úspech hostí, ktorých som sprevádzal. Musím však povedať, že pozorovanie zveri, ako i starostlivosť nebola len moja práca, ale časť z  poľovníctva, ktorá mi bola z poľovníckych činností najbližšia.

Myslím si, že podstatu poľovníctva dokážu zachovať jedine poľovníci. Aký odkaz by ste zanechali poľovníkom ale i čitateľom tohto príspevku? Áno, poľovníctvo je hlavne v rukách poľovníkov. Považujem za veľmi dôležité, a  to nielen medzi nami poľovníkmi, ale aj medzi nami ľuďmi, aby sme vždy mysleli na dobré vzájomné vzťahy, nezávideli jeden druhému a pomáhali si navzájom. Len tak po nás v našich lesoch môže niečo zostať pre ďalšie generácie. Preto by som odkázal nielen poľovníkom, ale všetkým ľuďom, aby sme medzi sebou zachovávali vždy úctu a rešpekt, a to nielen voči sebe, ale aj voči prírode a životu v nej.

Príprava rozhovoru a  spracovanie:

Mgr. Monika Janíková , predsedníčka osvetovej komisie OPK Ilava

Článok pre:   časopis: Naše poľovníctvo 06/2022, internetové stránky OPK Ilava