Na slovíčko s predsedníčkou

NA SLOVÍČKO S PREDSEDNÍČKOU PZ VÁPENICA ZLIECHOV LENKOU ŠEVČÍKOVOU

Poľovníctvo je prevažne doménou mužov, no pôsobenie v ňom si našlo i ženské zastúpenie. Podstatou v praxi však nie je zameriavať sa na to, či sú predstaviteľmi ženy alebo muži. Poľovníctvo je  hlavne o zachovaní trvalo udržateľného kultúrneho dedičstva pre ďalšie generácie, ktoré je spojené so starostlivosťou a dôkladným manažmentom zveri v poľovníckej praxi poľovníkov. Okrem výkonu práva poľovníctva zastávajú poľovníci aj rôzne funkcie, ktoré si vyžadujú nielen odbornú zdatnosť, ale často krát i zručnosť v manažovaní  organizácie, či poľovníckych tímov. A pre tento  blog som oslovila Lenku Ševčíkovú, ktorá bola druhý krát úspešne  zvolená do pozície predsedníčky PZ Vápenica Zliechov.  V okres Ilava je tiež jedinou ženou, ktorá v rámci 16 poľovníckych organizácii zastáva funkciu predsedníčky, ktorá vedie poľovnícku organizáciu. O jej skúsenostiach a zážitkoch, či ako vníma svet poľovníctva sa môžete dočítať v nižšie uvedenom rozhovore.

 

To čo ľudí privádza na poľovnícke chodníčky a k poslaniu poľovníctva, je často podmienené rodinnou tradíciou a inokedy rôznorodosťou impulzov, prečo sa stať poľovníkom. Čo a kedy spôsobilo to, že si sa rozhodla stať poľovníčkou?

S poľovníctvom som v podstate vyrástla a priviedli ma k nemu asi môj otec a starí brat. Sú tiež poľovníci. Na jednej zo spoločných vychádzok, keď som mohla mať približne 7 rokov, som na lúke našla prvý zhod.  Pamätám si ako som utekala cez celú lúku a víťazoslávne som zdvihla zhod nad hlavu. Bola som neskutočne pyšná, že sa mi ho podarilo nájsť. Aj keď mám podozrenie, že ho otec videl a len ma nasmeroval, ale nikdy mi túto myšlienku nepotvrdil 😊. Trávili sme veľa času hlavne starostlivosťou a pozorovaním zveri, vďaka čomu môžem povedať,  že „poľujem na zážitky“ celý život. Na myšlienku byť oficiálnou poľovníčkou som musela dozrieť. Zistila som, že len brigádovať nestačí a keď chcem byť plnohodnotným členom „poľovníckej rodiny“, je treba urobiť ďalší krok. A tak som počas štúdia na vysokej škole urobila poľovnícke skúšky a začala poľovať aj prakticky.

Poľovníctvu sa venuješ 10 rokov a pôsobíš v poľovníckom združení Vápenica Zliechov. Podarilo sa ti aj úspešne získať dôveru kolegov a dnes ako predsedníčka združenia vedieš spolu 30 členný tím. Aké je to byť v pozícii poľovníckej predsedníčky, ktorá vedie čisto mužský tím?

Riadiť akýkoľvek tím je ťažké. Nie je dôležité, či sú to muži alebo ženy. Máme v združení šikovných členov, niektorým ide lepšie lov, niekomu komunikácia s ľuďmi, inému kynológia a ďalší je dobrý stavbár alebo kuchár. Niekto má čas, ďalší skúsenosti alebo fyzickú silu, iný lepší prehľad o revíri, alebo má v malíčku zákony či je skúsený sprievodca. Všetky tieto vlastnosti a schopnosti sú dôležité a ja som rada, že takýchto ľudí mám okolo seba. Vážim si všetkých a ku každému sa snažím správať férovo. Je pravdou, že väčšina z nich je odo mňa poľovnícky aj vekovo staršia, a nemôžem sa so všetkými rozprávať rovnakou rečou. Každý z nich je osobnosť a ja sa snažím nájsť si k nim cestu. S niekým to ide ľahšie, s niekým ťažšie a máme aj pár „tvrdých orieškov“. Som však rada, keď sa stretneme, porozprávame sa a vymeníme si navzájom pár príbehov a zážitkov z poľovačiek.

 

V bežnom i pracovnom živote sa každý stretávame so situáciami, s ktorými sa musíme občas popasovať. A iné to nie je ani vo svete poľovníctva. A preto, ak by si mohla prezradiť, s akými najnáročnejšími situáciami sa  podľa teba stretávajú poľovníci?

Každý máme inú „Achillovu pätu“ s ktorou sa pasujeme a v prvom rade je to vždy o nás ľuďoch a o tom, ako vieme zvládať a riešiť situácie. Poľovníci sú tiež len ľudia a ako každý majú aj svoje „muchy“. Napríklad sa  stretávam  s tým, že sú poľovníci, ktorí sú skôr utiahnutý a prejaviť svoj názor na verejnosti, či medzi kolegami na poľovníckych stretnutiach je pre nich náročné. A sú medzi nami i temperamentnejšie povahy, pre ktoré môže byť náročnejšie napríklad zvládnutie situácie ak sa po dlhej dobe poľovník vyberie do lesa a na lúke mu namiesto zveri behajú na terénnom aute alebo motorkách „milovníci prírody“. A preto v dnešnej dobe považujem za veľmi dôležitú medziľudskú komunikáciu aby sme tak spoločne predchádzali nedorozumeniam. A treba začať vždy od seba. Napríklad naučiť sa znovu hovoriť s rešpektom a úctou  o lesnej zveri, poľovačkách, kolegoch poľovníkoch a podobne.

 

A teraz otázka na telo. 😊 Si atraktívna žena, ktorá sa pohybuje v rámci poľovníctva najmä v mužskej spoločnosti. Ako vníma tvoje poľovnícke poslanie tvoj partner, ktorý nie je poľovníkom. Máš v ňom pre tvoju poľovnícku činnosť podporu a pochopenie?

V prvom rade ďakujem za kompliment. Poľovníčkou som bola skôr, ako som spoznala svojho partnera. Mala som šťastie, že som narazila na gentlemana a človeka, ktorý chápe, čo poľovníctvo pre mňa znamená. Verí mi a podporuje ma a je to vzájomné. Je dôležité mať jeden pre druhého pochopenie. Radi spolu chodíme do prírody. Všetky naše dovolenky sa spájajú s horami, venujeme sa endurocyklistike, rekreačnému horolezectvu, kaňoningu. Čomu trochu nechápe sú dlhé hodiny, ktoré trávim prípravou a samotnými poľovníckymi výbormi a schôdzami. Som však rada, že sme našli systém a riešenie, ktorý nám obom vyhovuje.

 

Situácií, ktoré ako predsedníčka  riešiš a je potrebné im venovať pozornosť je asi veľa. Aká bola pre teba najúsmevnejšia situácia a  naopak tá, ktorá ti pri hľadaní riešení dala poriadne zabrať?

Najťažšie bolo pre mňa pochopiť práve tu odlišnosť medzi nami poľovníkmi ako ľuďmi. To čo je prirodzené pre mňa, môže byť pre niekoho iného úplne nepochopiteľné. Sú situácie, ktoré si vyžadujú nielen pripravenosť ale i silnú argumentáciu. A tiež sa mi stalo, že som zareagovala aj neprimerane. No ničomu a nikomu a ničomu to nepomohlo, a preto sa dnes snažím zachovať si chladnú hlavu pri všetkých rozhovoroch a nevynášať súdy bez prítomnosti všetkých zúčastnených.

A úsmevné príhody? Tie vznikajú najmä, keď idem niečo vybaviť a daný človek, s ktorým sa mám stretnúť len vie, že má prísť predseda nejakého PZ. Absolútne neočakáva, že sa objaví mladá žena, ktorá nevyzerá, že by v ruke udržala guľovnicu.

 

Poľovníctvo prináša do života aj krásne momenty a zážitky. Čo tebe osobne do života prinieslo pôsobenie v poľovníctve?

Priateľov, nové skúsenosti a zážitky. Poľovníctvom u nás žije celá naša rodina, ktorá sa zapája aj do čistení chodníkov a kŕmelcov, a tak môžem s nimi túto krásnu záľubu zdieľať. Som veľmi vďačná, že napríklad mamina má pochopenie pre to, že „v hore praskne halúzka“ a my už sme tam. Toleruje, že tam trávime hodiny a ešte nás doma čaká teplé jedlo. Rada by som spomenula aj situáciu , keď nám raz líška zlikvidovala všetky sliepky a vtedy sa mamina fakt nahnevala, že má troch poľovníkov v chalupe, na dvore poľovného psa a sliepky sú fuč. Myslím, že nám vtedy ani obed neuvarila. Ale odpustila nám to rýchlo. 😊Ja osobne cítim, že sa mi vďaka poľovníctvu zlepšil vzťah so súrodencami. Napríklad s bratom, ktorý ma veľa naučil a viem, že sa na neho môžem vždy spoľahnúť, si  práve v lese často užívame aj pekné spoločné chvíle a momenty, ktoré ponúka sama príroda. Okrem toho, že sa máme čas porozprávať bez ďaľších očí a uší, chodíme do lesa aj cez spln, vypočuť si jeleniu ruju z prvého radu alebo len tak sledovať srnčie dlhé hodiny. A som zato vďačná lebo veľa ľudí túto možnosť nemá.

 

 Poďme trochu nazrieť aj do oblasti lovu. Sama poľuješ a určite mi dáš za pravdu, že čo sa týka lovu nejde o jednoduchú záležitosť. Výkon práva poľovníctva vyžaduje okrem rôznych súvisiacich povolení hlavne aj odborný prístup a zručnosť pri love. Ako je to s tebou a s činnosťou lovu?

Pamätám si presne môj prvý úlovok. Bola to líška, ktorú som ulovila za prítomnosti môjho brata. Zachoval pravý poľovnícky postoj a boli udelené všetky pocty, aké sa majú ulovenej zveri odovzdať. Rovnako som s ním ulovila prvého diviaka, aj jelenicu. Z každého úlovku sa so mnou  vždy tešil a je to vzájomné. Na brata som pyšná, je to férový človek so srdcom na pravom mieste. Priznám sa, že nie som až tak aktívna v love ako niektorí iní moji kolegovia. A preto plán lovu by sme u nás v združení bez nich plnili len ťažko. Lovu sa nevyhýbam, ale keďže nebývam v mieste, kde poľujem  s lovom je to náročnejšie. Najradšej mám ranné posliedky, ale niekedy sa premôcť vstať je ťažké. Už sa mi stalo aj to, že som bola dohodnutá na rannú poľovačku s kamarátom a zaspala som.

 

Aktuálne je na poľovníkov veľký tlak v súvislosti s potrebou zvyšovania počtu odlovu najmä u raticovej zveri. Ako vnímate túto situáciu?

Je zvláštne kam sme sa to až dostali. Vidím tlak na poľovníkov, aby sa zvýšil odlov a zároveň tlak zo strany rôznych organizácii a verejnosti, ktorí mnohokrát odlovu nerozumejú a bránia, či už vedome alebo nevedome. Počas posledných rokov začalo tiež veľa ľudí chodiť do prírody. Na jednej strane je to skvelé, príroda je úžasná a poskytuje nám útočisko a únik od problémov a človek si v nej oddýchne. Na strane druhej týmto nadmerným pohybom hlavne nedisciplinovaných návštevníkov je zver v strese, má narušené svoje chodníčky, ležoviská a dochádza potom k migrácii a zmeny trás. Častokrát sa mi stalo, že som natrafila v lese na ľudí s nezodpovedný prístupom,  zapnutými reproduktormi alebo extrémne kričali. Je potrebné si uvedomiť akú stopu ako ľudia za sebou zanechávame. Keď zver nemá kľud vo svojom prirodzenom prostredí je nútená hľadať iné miesta. Potom prichádzajú na rad riešenia, ktoré nie vždy sú šťastné a nakoniec z poľovníkov robia „mäsiarov“. Myslím, že by sa nám hodila aj  iná forma pomoci pri love ako momentálne máme z mimo poľovníckych organizácii.

K úspešnej práci poľovníka pomáhajú v revíri aj ich najvernejší priateľa, ktorými sú poľovné psy. Tiež sa hovorí, že poľovník bez psa je iba polovičným poľovníkom. Viem, že sa venuješ aj poľovníckej kynológii. Čo by si nám prezradili o tvojom  štvornohom priateľovi?

V našej rodine boli vždy slovenské kopovy, najskôr miešanec Azor, potom Dino z Očovského dvora a momentálne máme kopova Dixa z Prosného, ktorý tento rok oslávi 11-te narodeniny. S ním som už poľovala aj ja, ale keďže to bol bratov pes a ja som si ho len „požičiavala“ bolo to na práci psa so mnou vidieť. Nič to však nemení na tom, že sa na neho stále môžeme spoľahnúť a konečne sa už trošku ukľudnil a zvoľnil tempo😊. Pred pár rokmi som si uvedomila, že by som chcela mať svojho parťáka do lesa aj ja. Prvý nápad bol kopov. A potom som začala premýšľať, čo urobím so psom, keď pôjdem s priateľom na skialp. A začala som váhať. Krásne to vyriešila jedna spoločná poľovačka, kde som bola pozvaná ako hosť a uvidela som tam v akcii Západosibírsku lajku. A bolo vymaľované. Začala som pozerať videá, hľadať informácie a natrafila som na pár skvelých ľudí, ktorí mi odporučili chovateľa pána Chylu. Po absolvovaní veľmi podrobného „pohovoru“ sme sa dohodli a ja som uvidela jeho kotnú sučku. Keď som mala prvýkrát moje šteniatko v rukách bol tak do dvoch dlaní. Burlak Skalná Alpa. Môj prvý poľovný pes, ktorý je pre mňa absolútne dokonalý. Momentálne ma 9 mesiacov a atletických 30 kg a už sa veru do dvoch dlaní nezmestí. Učím ho disciplíne a on mňa trpezlivosti. Zatiaľ sme spolu absolvovali jednu klubovú výstavu šteniatok, kde získal ocenenie Veľmi nádejný a ja som na neho nemohla byť pyšnejšia. Dúfam, že sa mi podarí ho pripraviť na skúšky a poľovne upotrebiť. Držte mi palce. Je to tvrdohlavec, ktorý si však získal celú našu rodinu a dokonca aj otec už vzal to, že nemám kopova a aj pes s ušami hore môže byť dobrá voľba.

 

A poďme sa pozrieť aj na tradície. Na Slovensku má organizované poľovníctvo históriu, dnes už viac ako sto rokov, aj vďaka čomu môžeme hovoriť o tradíciách. Ktoré sú z poľovníctva tie najzaujímavejšie  pre teba?

Poľovníci majú krásne tradície. Piesne, odievanie, poľovnícka etika, pripíjanie. U mňa jednoznačne víťazia tie s lovom. Ani neviem koľkokrát som prekvapila nepoľovníkov tým, že som im hovorila o poslednom hryze, zálomku alebo odvoze úlovku z lesa tak, aby sme ulovenej zveri vzdali poslednú poctu. Je smutné, že ľudia nevedia, ako poľovníci vnímajú úlovok. Možno by sme mali viac posilniť  prezentáciu tradícii a hodnôt.

 

Predseda poľovníckej organizácie zastáva niekoľko dôležitých úloh, z ktorých plynú nielen zodpovednosti smerom k organizácii a jej členom, ale majú určitým spôsobom vplyv na podporu a dosah  poľovníckeho povedomia. Ako  aktuálne vnímaš  povedomie o činnostiach poľovníkov  ty osobne, a s akým odkazom by ste sa napríklad chcela prihovoriť čitateľom, ktorí nie sú poľovníkmi?

Byť dobrým poľovníkom nie je jednoduché. Poľovník nie je len lovec a úlovok nie je len kus mäsa. Za úspešným lovom sú hodiny driny, námahy, obety zo strany poľovníkov na úkor času aj vlastných peňazí. V dnešnej rýchlej dobe internetu má každý pocit, že vie všetko najlepšie a máme „odborníkov“ na  všetko. Prestali sme počúvať jeden druhého. Ja by som bola rada, keby si ľudia neuzatvárali názor na základe jedného stretnutia alebo jednej situácie. Aj poľovníci sú len ľudia so svojimi problémami, názormi, náladami a tiež sa aj sem tam nájdu „nespratníci“ a možno práve aj preto je  povesť poľovníkov v očiach nepoľovníckej verejnosti trochu pošramotená. Myslím si, že je však väčšina, čo stále poľuje srdcom a s poľovníckymi hodnotami. A to mi dáva nádej, že nie je všetko stratené. Že vďaka nim bude poľovnícka kynológia, brigády na čistenie revírov, rôzne spoločenské akcie pre verejnosť, vzdelávanie pre najmenších, poľovnícka móda a dodržiavanie poľovníckej etiky stále prekvitať. A rada by som sa prihovorila aj poľovníkom s tým, aby bola tiež v našom prístupe väčšia empatia a rozvaha a to hlavne pri komunikovaní smerom k nepoľovníckej verejnosti.

Príprava rozhovoru a  spracovanie článku: Mgr. Monika Janíková, predsedníčka  osvetovej komisie  OPK ILava